Rozhovor s pani PhDr. Miroslavou Tokovskou, PhD

MtokovskaPani doktorka je pôvodným vzdelaním a povolaním zdravotná sestra so skúsenosťami z Nemecka, vyštudovanou sociálnou pracovníčkou s praxou na gerontopsychiatrickom oddelení v Nórsku, v dennom stacionári a zariadení opatrovateľskej služby pre seniorov na Slovensku. Aktívne pôsobila v rokoch 2012-2015 na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela, Katedre sociálnej práce v Banskej Bystrici v pozícii odbornej asistentky. V súčasnosti žije a pracuje v Nórsku na Diakonhjemmet Høgskole v meste Sandnes, kde je zamestnaná na pozícii spolupracovníčky profesora (associate professor) pre prípravu na budúce povolanie pomáhajúcich profesionálov.

Na úvod, pani doktorka, prečo Nórsko? Čím by sme sa mali inšpirovať v Nórsku?

Nórsko je vyspelá krajina v mnohých oblastiach. Doména môjho profesionálneho záujmu sa spája so sociálnou oblasťou, starostlivosťou a službami o človeka v seniorskom veku, kde nórsky systém poskytovania sociálnych služieb pre rôznorodé cieľové skupiny je skutočne podnetný. V Nórsku som študovala vysokú školu, naučila som sa jazyk aj dialekty, spoznala som mentalitu národa. Posledných 10 rokov som na Slovensku hľadala v škandinávskej literatúre a výskumoch rozvinuté vedecké teórie, nápady a dobrú prax, ktoré som sa snažila popísať, vysvetliť alebo naučiť aj slovenských študentov. Myslím si, že pre Slovensko je inšpiratívne vnímanie človeka ako zraniteľnej, krehkej a jedinečnej bytosti zvlášť, keď zostáva odkázaný na pomoc inej osoby. Tiež prispôsobenie prostredia potrebám chorým a postihnutým a nemyslím tým len bezbariérovosť technickú, ale najmä postoje a akceptácia inakosti človeka. V Nórsku sa rešpektujú rozdielnosti u jednotlivcov odkázaných na pomoc, kladie sa dôraz na to funkčné (tzv. zostávajúce zdravie), čo v bežnom živote znamená, že akokoľvek chorý človek je v prvom rade človek a nie diagnóza. Toto je niečo, čo si želám, aby aj na Slovensku začalo existovať, žilo a malo perspektívu sa rozvíjať. A paradoxne je to jedna z najlacnejších investícií…potreba začať vnímať a vážiť si ľudí a seba navzájom a to nielen v sociálnych službách.

V čom vidíte využitie podporných skupín na Slovensku a vo svete? Ako pomáha podporná skupina účastníkom?

Potenciál podporných skupín na Slovensku a ani vo svete ešte nie je plno rozvinutý a ani vedecko-výskumne zdokumentovaný. Málo sa hovorí o existencii podporných skupín a ich význame a zmysluplnej činnosti, ešte menej je popísané o rozdieloch svojpomocných a podporných skupín. Aj na Slovensku je skôr známejšia svojpomocná skupina Anonymných Alkoholikov, známa pod označením AA ako podporná skupina SPOĽACH. Je to dané aj históriou vzniku skupín, progresom nových ochorením a tradičným vnímaním pomoci. Najmarkatnejší rozdiel medzi svojpomocnou a podpornou skupinou je v tom, že svojpomocnú skupinu zakladajú samotní členovia skupiny, ktorí majú spoločný problém napr. abstinujúci alkoholici. Do týchto skupín sú prizývaní aj rodinní príslušníci. Podpornú skupinu zakladá odborník z danej oblasti a vytvára priestor pre všektých, ktorých sa dané ochorenie týka – t.z. samotní chorí, ich príbuzní alebo blízke osoby (priatelia), ale aj pomáhajúci profesionáli (opatrovateľky a pod.) Podporné skupiny v slovenskej súčasnosti vznikajú z iniciatívy nadšencov a dobrovoľníkov z určitej oblasti, ktorým záleží na tých, ktorí sú odkázaní na informačnú pomoc, podporu sociálnu a emociálnu oporu. To nie je hra so slovíčkami, to je skutočná práca s konkrétnymi ľuďmi, ktorí sa ocitli v novej situácii – napr. keď sa v rodine objaví a diagnostikuje Alzheimerova choroba, s ktorou je možné žiť niekoľko rokov bez fyzickej bolesti. Ale psychika, tak ako aj samotného chorého a psychika blízkeho okolia (rodiny) a náročnosť starostlivosti (pomáhajúci profesionáli i samotného štátu), si vyžadujú intervenciu podpornej skupiny. Teda vytvorenie fyzického priestoru, dobrej a dôvernej atmosféry a odbornej pomoci pre tých, ktorí takú pomoc vyhľadajú. Mnohí ju aj potrebujú a nemajú odvahu vyhľadať ju, prísť a zdôveriť sa. Podporná skupina má skutočne podporný charakter (pocit, že nie som v tom sám/sama, že si môžem vymeniť skúsenosti s tými, ktorí riešia to isté ako ja a podobne). Ako vedľajší efekt pravidelných stretnutí podpornej skupiny môžeme povedať, že je aj terapeutický. Tým, ktorí chodia pravidelne na podpornú skupinu (napr. 1xmesačne) sa časom „ľahšie dýcha“ v situáciách, ktoré už zažili alebo ich len čakajú. Začínajú rozumieť človeku s daným ochorením a hľadajú si k nemu adekvátnu cestu. Pocit frustrácie, bezmocnosti, smútku, hnevu i beznádeje už nie je taký výrazný a dokonca sa v niektorých prípadoch pomaly stráca. Rodina časom začne vnímať svojho člena rodiny trpiaceho na Alzheimerovu chorobu ako rovnocenného partnera, ktorý si vyžaduje ich špeciálny prístup a iný spôsob komunikácie. Komunikácia je častým kameňom úrazu v starostlivosti o takto chorého človeka. Viaceré stretnutia podporných skupín máme zamerané na skupinové poradenstvo v oblasti komunikácie, napr. čo ako hovoriť alebo nehovoriť svojmu príbuznému, alebo vysvetlľujeme, ktoré faktory (niekedy sú to pohyby, tón hlasu) spúšťajú tzv. problémové/agresívne správanie. Na podporných skupinách ponúkame aj vzdelávanie (zadarmo), na ktoré pozývame odborníkov z oblasti liečebnej pedagogiky, psychiatrie, ošetrovateľstva, psychológie z iných miest Slovenska. V našom občianskom združení SPOĽACH poskytujeme aj individuálne poradenstvo šité na mieru rodinnej situácie s chorým členom rodiny. Vnímame rozdiely u blízkych príbuzných, keď sa ochorenie objaví u 80-ročnej matky alebo otca ako u manžela/manželky vo veku 55 rokov. Priority starostlivosti u mladších osôb s ochorením demencie sú často ekonomického charakteru. Ochorenie napríklad vplýva na ekonomickú situáciu ešte nezaopatrených detí, čo u osôb vo veku 80 a viac rokov nie je potrebné riešiť. Majú dospelé deti a často aj dospelých vnukov. U vyšších kategórií riešime kvalitu života, rozloženie síl v starostlivosti a možnosti kombinácie sociálnych služieb. U mladších osôb je náročnejšia starostlivosť, pretože ochorenie má agresívnejší a často aj rýchlejší spád. Sociálne služby je možné poskytnúť každému, ktorý je na to odkázaní, ale skúseností aj odborného personálu s mladšími klientmi sú výrazne obmedzené.

Aký je, podľa vás, stav prípravy na starobu na Slovensku?

Stav prípravy starobu na Slovensku „víta svoje prvé lastovičky“. Je to jedna z ďalších oblastí možného rozvoja pre oblasť sociálnej práce, andragogiky a liečebnej pedagogiky. Súčasní seniori sú síce aktívni, ale vedome sa na vlastnú starobu akoby odmietali pripraviť. Európska únia považuje osoby vo veku 50+ za najvhodnejších kandidátov na prípravu na starobu. Pri skúmaní tejto problematiky na Slovensku som sa stretla s negatívnymi reakciami ľudí v strednom veku, ktorí sa odmietali vyjadriť k téme prípravy na starobu, lebo starí ešte nie sú a tak to nepotrebujú ani riešiť. Nejde tu však o vnútorné (duševné) nastavenie, ale o rozumovú zložku. Ako príklad by som uviedla, že v Nórsku zvyknú ľudia po 50-tom roku života si zakúpiť nehnuteľnosť alebo sa presťahovať bližšie do mesta, kde je všetka občianska vybavenosť. Ak si nehnuteľnosť kúpia, často ju prenajmú, z prenájmu platia úver a zostávajú žiť vo svojich veľkých rodinných domoch alebo bytoch mimo centrálnych miest. Ale už sú pripravení pre ten čas, kedy sa im môže zdravotne priťažiť a nebudú už vládať bývať vo veľkom dome/byte a pôjdu do menšieho. Táto flexibilita nie je na Slovensku v súčasnosti bežná. Poznám viacerých slovenských seniorov žijúcich vo veľkých domoch/bytoch, ktorí ledva vyžijú z dôchodku práve preto, že nie sú ochotní nehnuteľnosť predať a ísť bývať do menšieho a hlavne inde. Zmenou bývania sa často môžu upraviť aj finančné pomery (znížia sa náklady na bývanie a môže sa aj zlepšiť kvalita života). Alebo taký zdravý životný štýl. To nie je vždy otázka dostatočného mesačného dôchodku. Chodiť viacej pešo, menej sa stresovať, byť aktívny (napríklad stať sa dobrovoľníkom aj v seniorskom veku) – to sa dá urobiť aj s nízkym dôchodkom. Často na Slovensku som počúvala: „Ja som sa už dosť narobil/a vo svojom živote… teraz nech sa štát stará o mňa… alebo ja mám dosť svojich starostí…nepotrebujem sa angažovať…“ Citím akoby Slováci mali syndróm vyhorenia a kladiem si otázku: ….“sú unavení z vlastného života (?)“ V Nórsku si samotná spoločnosť a teda jej obyvatelia vážia seniorov, práve pre to, že oni budovali ich kráľovstvo a zaslúžia si pochopenie, pekné slovo a iné príležitosti. Ale to nie je opäť o peniazoch. Všetko na Slovensku sa premieta na peniaze. Rada by som zdôraznila postoje, ktoré sa formujú v Nórsku od útleho detstva: vážiť si prácu toho druhého, oceniť druhého slovom pochvaly, povzbudenia, vytvorením dobrej atmosféry v škole, v práci, doma…. Toto nestojí veľa peňazí, ale vlastného úsilia. Nie všetko sa dá prepočítať na peniaze alebo kúpiť za peniaze…

Aká je realita tréningov kognitívnych schopností?

Mám slovenské skúsenosti s výskumom a aj realizáciou tréningov pamäti v spojení s pohybom. Najväčšou výzvou pre mňa bola motivácia osôb vo veku 50+, aby sa zúčastnili vzdelávacieho programu zameraného na trénovanie pamäti a pohybu. Vzdelávania sa nakoniec zúčastnilo 45 účastníkov, pričom priemerný vek bol 68 rokov (najmladšia účastníčka mala 53 rokov a najstaršia 83). U každého účastníka nastalo zlepšenie pamäťových schopností – to by som rada zdôraznila. Všetci účastníci absolvovali vstupné testovanie pamäti pred začatím vzdelávania a výstupné testovanie pamäti (ten istý test). Zistila som tiež, že progres významu kognitívneho tréningu narastá s počtom vzdelávacích cyklov a so zvyšujúcou sa náročnosťou trénovania kognitívnych schopností. Tiež som skonštatovala, že v každom prípade robiť „niečo s vlastným mozgom“ má pozitívny vplyv na celkovú osobnosť človeka po stránke sociálnej, emocionálnej i edukačnej za predpokladu rozvoja tvorivosti a využitia skúsenostného potenciálu formou teoretických vedomostí i praktických zručností. Slovenská realita je taká, že je dôležitá osveta o význame trénovania pamäti. Mnohí seniori si myslia, že keď lúštia krížovky alebo sudoku, že si tým trénujú pamäť. Na jednej strane možno s nimi súhlasiť, ale človek má slovnú, numerickú, epizodickú, semantickú a obrázkovú pamäť. Keď hovoríme o trénovaní pamäti, hovoríme aj o trénovaní koncentrácie, pozornosti, krátkodobej i dlhodobej pamäti, určité cvičenia sú zamerané na spomienky, tvorivosť, logiku a iné. Mám aj takú skúsenosť, že mnohí lekári radia svojim pacientom, aby lúštili krížovky, že to stačí, aby boli „fit“. Preto si myslím, že v rámci osvetovej činnosti by sa nemalo zabúdať aj na odbornú verejnosť. Dôležité je informovať verejnosť o tom, že tréningy pamäti by mali byť pravidelné (napr. 1-2x týždenne) a v rozsahu minimálne 10-12 stretnutí, aby účastníci pocítili prvé možné zlepšenia. Ide o tréning, čo značí pravidelnosť. Nie je to otázka dvoch stretnutí v rozpätí polroka… Tiež to nie je o súťažení medzi jednotlivými účastníkmi ani o hodnotení jednotlivých cvičení trénerom alebo trénerkou pamäti pred ostatnými. Dôležité je, aby tréner pamäti mal adekvátne akreditované vzdelávanie, ktoré ho oprávňuje vykonávať túto činnosť a jeho osobnosť by mala byť rešpektujúca zákonitosti dospelého človeka. Otázkou opäť zostáva úhrada nákladov na takýto tréning. Naše skúsenosti hovoria, že seniori sú ochotní a radi zaplatia za takýto cyklus tréningov ca do 50€. V nákladoch sú zahrnuté pomôcky, cvičenia, písacie potreby a prenájom miestnosti.

ĎAKUJEME ZA ROZHOVOR

Vybrané publikácie

  • TOKOVSKÁ, M., HIRTLOVÁ, P., MÜLLER, O. 2015. Aktívne starnutie v spektre perspektívy. PF UMB : Banská Bystrica. 165 s. ISBN 978-80-557-0851-5
  • TOKOVSKÁ, M., ŠAVRNOCHOVÁ, M., ŠOLCOVÁ, J. 2014. Trénovanie pamäti a pohybu. PF UMB : Banská Bystrica. 160 s.  ISBN 978-80-557-0717-4 
  • TOKOVSKÁ, M. 2013. Starostlivosť o človeka v kontexte vybraných pomáhajúcich profesií. PF UMB : Banská Bystrica. 220 s. ISBN 978-80-557-0528-6
  • TOKOVSKÁ, M., ŠOLCOVÁ, J. 2014. Kognitívna a psychomotorická aktivizácia v pomáhajúcich profesiách. Belianum : Banská Bystrica. 94 s. ISBN 978-80-557-0716-7