Rozhovor s pani Doc. PhDr. Rozáliou Čornaničovou, CSc

Cornanicova

Pani docentka dlhé roky pracovala ako vysokoškolská pedagogička na Katedre andragogiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Ako sa dá múdro a bez ujmy starnúť? Ako sa pripraviť na “daždivé dni”, ktoré človeka v období sénia čakajú?

Múdro a bez ujmy starnúť – želali by si asi takto starnúť všetci, ktorí už na sebe začínajú pociťovať váhu prežitého času. Ja takéto želanie vnímam z dvoch pohľadov: profesionálne, geragogika bola dôležitou líniou mojej profesionálnej orientácie vysokoškolskej učiteľky, ale aj osobne, som v 72. roku svojho veku a starnutie sa ma úzko dotýka. Predsa však, na úvod nášho rozhovoru, zastavme sa pri jednotlivých slovách tohto želania, ktorých význam je natoľko široko, že môžu byť medzi nami rozdielne vnímania ich obsahu.

Začneme od starnutia, to sa týka všetkých: aj tých, ktorí túžia múdro a bez ujmy starnúť, aj tých, ktorí sa nad týmto nezamýšľajú. Starnutie je prirodzený, zákonitý, všeobecný jav, ktorému podlieha všetko živé, teda aj človek. Prejavuje sa ako pozvoľna plynúci proces zmien, ktorým podlieha náš organizmus v priebehu času, ale ktoré sú takto označované až v neskoršom veku. Spočiatku sú zmeny organizmu nenápadné, v pokročilom veku sa zrýchľujú a zanechávajú trvalé stopy. Teda slovo starnutie označuje skôr priebeh, proces, ktorého výsledkom sú zmeny zapríčinené vekom. Slovo staroba označuje skôr stav organizmu, ku ktorému sa dospeje následkom prežitia určitého času, rokov ľudského života a prirodzených zmien organizmu v priebehu tohto času.

Starnutie je ako večer po dni, patrí k „veciam“ pre ktoré nemusíme nič urobiť, oni prídu samé a budú tu, nedá sa tomu zabrániť. A práve táto predvídateľnosť, očakávanosť staroby umožňuje človeku sa na ňu do značnej miery pripraviť, chápať procesy, ktorým sa nevyhneme a tvorivo robiť také zmeny v životnom štýle, ktoré podporia kvalitu života v starobe.

Staroba je prirodzená súčasť života človeka, jedna z jeho vývinových etáp, ak nedôjde k predčasnému alebo tragickému ukončeniu života v jeho skorších fázach. Nezobudíme sa zrazu jedného dňa ako starí – možno si svoju starobu iba jedného dňa v plnej ostrosti uvedomíme.

Múdro starnúť? V prvom rade to chápem ako požiadavku starnúť fyziologicky, primerane, „normálne“, čo predovšetkým znamená predchádzať predčasnému, patologickému starnutiu nášho biologického organizmu. Múdro starnúť je súčasť celoživotnej snahy – (umenia?) múdro žiť, usilovať sa o to, čo sa často nazýva „múdrosť všedného dňa“.  V každom období života ide o denné úsilie dosahovať rovnováhu medzi tým, čo chcem, čo môžem, čo zvládzem a čo je rozumné v danej chvíli a pre budúcnosť, alebo ju aspoň nenapraviteľne nepoškodí. V útlej mladosti toto úsilie vynakladajú pre nás predovšetkým rodičia – hovoríme tomu rodinná výchova, neskôr popri rodičoch škola – kamaráti, komunita – hovoríme tomu vplyv prostredia. Ale stále je to predovšetkým človek sám ako dieťa, žiak, kamarát atď., ktorý prijíma alebo neprijíma podnety a spracuje ich v individuálnej zložitosti svojich daností a podmienok svojho života. V dospelosti sme to my sami v komplexe života spoločnosti, komunity, práce, rodiny, náš životný partner a deti – to všetko ovplyvňuje zložitosť dosahovania „životnej múdrosti“. V starobe, v  postupnom „uvoľňovaní“ povinností a väzieb prostredia sme si učiteľom aj žiakom predovšetkým každý sám a naša ochota prijímať edukačné podnety a zapracovať do svojho života.

Môžme teda hovoriť jednak o múdrom starnutí, ako o procese, ktorý začína prinajmenej uprostred života, ale môžeme hovoriť aj o múdrom prežívaní staroby. Môžeme o tom hovoriť o každom osobitne, ako aj v ich vzájomnej väzbe. Z celoživotného zúfalca a hazardéra svojimi silami – časom, energiou, myslením, zdravím, vzťahmi – sa odrazu nestane múdry starec.

Starnúť bez ujmy?

Pri zamýšľaní nad touto otázkou som nazrela do slovníkov a hľadala šírku významu slova ujma. Našla som ho vysvetľované ako poškodenie, strata, úbytok, úkor, škoda, – fyzická, duševná, finančná, najčastejšie ako príklad bolo toto slovo použité v kombinácii „ujma na zdraví.“

Nazdávam sa, že z pohľadu na ľudský život ako život organizmu, ide v starnutí vždy o ujmu na mnohých rovinách, ktorá končí absolútnou ujmou – stratou života. Autori osvetľujúci proces starnutia uvádzajú celý rad čŕt starnutia, ktorými konkretizujú jednotlivé ujmy: celkové chradnutie organizmu, zmeny vonkajšieho vzhľadu človeka v starobe, klesanie svalovej sily, výkonnosti, ostrosti zmyslových orgánov, funkčnosti jednotlivých systémov organizmu atď. Zhoršovanie fyzickej stránky sa odráža tiež v psychologickej a sociálnej charakteristike starých ľudí, v zhoršenej adaptácii na zmeny atď. Nie je to príjemné čítanie a nie sú to ani príjemné vyhliadky pre starnúceho človeka. V absolútnom slova ujma význame sa bez ujmy asi starnúť nedá.

V relatívnom slova význame chápem spojenie „starnúť bez ujmy“ ako snahu človeka – seniora realizovať svoj osobnostný potenciál aj v starobe tak, ako sa ho snažil realizovať v  predchádzajúcich etapách svojho života. Neprekročiteľne daná postupnosť behu ľudského života vyznačuje jeho limity v jednotlivých etapách, ale nemala by ani v starobe zväzovať to špecificky ľudské v človeku ani v starobe, kreativitu a rozmanitosť duševného a duchovného rozmeru života. V procese starnutia ide o snahu, aby starnutie človeka ako nevyhnutný proces so všetkými sprievodnými involučnými zmenami, sprevádzalo aj osobnostné dozrievanie.

Dosahovanie žiadúcej „múdrosti staroby“ chápem ako proces možný, ale vôbec nie samozrejmý, vyžaduje nepretržité a náročné úsilie od každého jednotlivca. Múdro starnúť znamená aj prijať zmeny, niekedy aj porušenie doterajšej rovnováhy života, s cieľom nového nastavenia vecí, alebo aspoň nového postoja k nim.

Môže byť aktivizácia vekovej skupiny 50 ročných (či v rovine ďalšieho profesijného uplatnenia a rastu, občianskej zainteresovanosti, alebo zmeny celkového životného štýlu) cestou skvalitnenia ich neskorších seniorských rokov?

Vekovú skupinu 50 a viac ročných nachádzam občas zaradených ako „preddôchodkový vek“ a s údivom sa nad tým pozastavujem. Nazdávam sa, že žiadna generačná skupina nie je taká rôznorodá ako skupina 50+. Môže to byť vek úžasných možností pozitívnych zmien v živote, ale aj najnáročnejšie a najťažšie obdobie nášho života a niekedy sa môžu tieto dva protipóly spojiť v jednom životnom čase.

Nie je ľahké urobiť zásadnú zmenu v tomto veku, ale na druhej strane je to vek, v ktorom sa môže slovenská žena vo veku 50+ ocitnúť v situácii predtým nezažitej slobody konania. Deti sú zväčša odrastené, netrápia ju každodenné na minútu rozpočítané povinnosti voči deťom, domácnosti, manželovi. Je to čas naučiť sa brať svoj čas, energiu, zaujatie ako hodnoty, ktoré má aj pre seba, svoju sebarealizáciu a potešenie zo života. Tento vek je ten správny životný priestor pre všetky aktivity, o ktorých ste hovorili. Závisí na každom z nás, čo si vyberieme, čo nás napĺňa pocitom užitočnosti, sebarealizácie, dobre vykonanej práce.

Na druhej strane, vek 50+ môže byť najťažším obdobím nášho života, často to závisí nie od nás, ale od našej individuálnej konštalácie osobného a rodinného života, ale aj širších spoločensko-ekonomických podmienok. Môžeme sa dostať do generačného tlaku z oboch strán postupnosti generácií. Môžeme mať deti narodené neskôr, keď ešte potrebujú našu pomoc alebo naopak naše deti majú už vlastné malé deti, keď treba pomáhať vnukov vyberať zo škôlky či základnej školy a hodinu-dve sa o nich postarať, kým ich rodičia – naše deti neprídu z práce. Lebo inak sa nedá, musia pracovať obaja rodičia, musí sa žiť, splácať hypotéka na byt. Na druhej strane generačných vzťahov sú naši rodičia, ktorí sa môžu už ocitnúť v situácii, keď už potrebujú našu oporu v niektorej oblasti – emocionálnej, informačnej či fyzickej. Sú v období vlastnej staroby, čo prináša zmeny a obrovské výzvy do našich vzťahov.  Môžem stratiť prácu, dostať sa do finančných problémov …

Poznám takúto situáciu z vlastného života: Koncom roku 1989, keď začali veľké spoločensko-ekonomické zmeny u nás, som mala 46 rokov. Hoci som ideály doby vítala s otvoreným srdcom, cítila som sa stará a nepripravená na tie obrovské zmeny, k tomu prišla rodinná tragédia. Bolo treba odrazu stať sa emocionálnou oporou staršej generácie (ktorá dovtedy pomáhala skôr mne), nezanedbávať mladšiu a pracovať v nestále sa meniacich pracovných nárokoch a podmienkach tej doby. Pocit, že je pre mňa neskoro na zmeny mojej pracovnej orientácie striedalo odhodlanie „kedy, ak nie teraz“. Takmer v päťdesiatke ponúknuté miesto vysokoškolskej učiteľky plne spĺňalo celoživotnú moju túžbu po poznaní a prinieslo možnosť uplatniť aj poznatky a skúsenosti z mojej predchádzajúcej praxe. A hoci som svoju dennú energiu vyčerpávala do poslednej kvapky, nasledovali úžasné, tvorivé a naplňujúce roky.

Aktivizáciu ľudí 50+ chápem ako – obrazne povedané – prechod od šírky k hĺbke. K vedomému kultivovaniu základných rol tohto obdobia života vzhľadom na svoje životnú konšteláciu a situáciu. V rámci týchto rol stanoviť priority a aktuálne úlohy v každej role a snažiť sa ich s dostatkom informácií, múdro a odhodlane napĺňať. Rola „práce“ ako v dospelosti základná obsahová rola človeka (práce ako spôsobu zarábania si prostriedkov na živobytie pre seba a svoju rodinu, prínos pre spoločnosť) je v dospelosti nepochybne základnou rolou človeka. Ak sa aktivizujem v rovine ďalšieho profesijného uplatnenia alebo aj občianskej angažovanosti, či zmeny celkového životného štýlu, robím to v tomto veku inak, s vyspelejším postojom. Postojom, ktorý zahŕňa nielen získavanie nových poznatkov a skúseností pre danú oblasť, možnosť sebarealizácie, ale aj skúsenosť, že len cez túto sebarealizáciu spoznávam svoje možnosti, svoj osobnostný potenciál, predtým často neobjavený, že inak to nejde. Podriemkávanie pri televízore alebo pohári piva nevyvoláva síce tlak na človeka, ale neprináša ani nové sebarealizačné možnosti, či sa už týkajú práce alebo prispievajú  k obohateniu vlastného života, života rodiny, obklopujúcej komunity.

V období 50+, ktoré možno považovať za druhú polovicu tzv. prelaďovacieho obdobia (etapa života medzi 40. a 60. rokom) by sa mal človek naučiť pristupovať k svojim telesným a duševným danostiam ako k svojmu „základnému majetku“, hodnote s ktorou treba uvážlivo hospodáriť, o ktorú sa treba starať. Pokúsim sa túto všeobecnú požiadavku konkretizovať v oblasti fyzického zdravia:

  • naučiť sa chrániť zdravie ako jednu zo základných hodnôt človeka, a to zdravie v celej šírke – telesné, duševné i etické,
  • získavať poznatky, trénovať spôsobilosti a návyky zamerané na podporu zdravia všeobecne,
  • zbavovať sa svojich rizikových faktorov ohrozujúcich naše zdravie ako je fajčenie, alkohol, drogy, prejedanie sa, duševná pasivita,
  • aktívne riešiť svoje chronické choroby, upraviť životosprávu a výživu, optimalizovať sociálne podmienky, vzťahy atď.

Toto všetko prenášať do denného života a usilovať sa o akúsi „múdrosť všedného dňa“, ak takte nadnesene chceme nazvať istú kvalitu prežívaných dní.

Skvalitňovanie vlastného života v období 50+, naučené návyky na viacúrovňové nazeranie na svoj život, vedomie toho, že nič dobré sa nedeje samo, sú výborným základom pre optimalizáciu života aj v neskoršom veku. V súčasnosti, najmä v ostatných rokoch, už v tomto hľadaní sú dostupné takto zamerané edukačné aktivity. Účasť na nich sa stáva nielen príležitosťou pre získavanie žiadaných poznatkov, ale aj priestorom, kde stretneme ľudí v podobnej životnej situácii, podobnej „krvnej skupiny“, priestorom, kde vznikajú nové priateľstvá rovesníkov založené výberom na iných princípoch ako spolužiactva v mladosti.

Mnoho géniov ľudstva vytvorilo svoje vrcholné dielo vo vyššom veku. Kde vidíte priestor na uplatnenie múdrosti starších dnes? Je vôbec možné posunúť hranicu od aktívnych seniorov k produktívnym?

Myslím si, že kto bol celoživotne tvorivý, bude si svoju tvorivosť chrániť a produkovať v nej aj vo vyššom veku, osobitne sa to týka géniov. Ale poďme k nám, obyčajným starnúcim ľudom. Hranicou našej tvorivosti by mala byť iba hranica našich telesných alebo duševných nemožností, krajnej straty ich funkcií. Tvorivosť nechápem iba ako umeleckú alebo vedeckú tvorivosť, ale aj v jej každodennej podobe, v tvorivosti všedného dňa. Veď napríklad kalorická úprava jedla bez zníženia jeho chutnosti vyžaduje značnú dávku každodennej tvorivosti. Takisto udržiavanie dobrých vzťahov s deťmi, s rodinou si vyžaduje tvorivosť v prístupe k nim, zmeny v mojom chovaní, posunutie mojich hraníc tolerantnosti, budovanie môjho zmyslu pre humor a to všetko bez tvorivosti nejde.

A práve v tejto tvorivosti alebo ak chcete, v pozitívnej aktivite profesijnej, občianskej, záľubovej, medziľudskej vidím uplatnenie múdrosti starších.

Ak sa pýtate na možnosť posunúť hranice od aktívnych seniorov k produktívnym, predpokladám, že ste v zajatí terminológie dôchodkovej administratívy, ktorá za „produktívnych“ seniorov považuje len tých, z ktorých „produkcie“ ide povinná daň odvodov štátu či zdravotno-sociálnym systémom. Odhliadnuc od tejto ageistickej terminológie, myslím, že vaša otázka sa vzťahuje k všeobecnej  tendencii zvyšovať vek nároku na odchod do starobného dôchodku a skryto sa pýta, ako a či sa to dá zvládnuť z pozície seniora.

Ak by som sa mala dotknúť viacerých aspektov tejto problematiky a vysloviť sa k mnohým mýtom, ktoré vládnu v tejto oblasti, musela by z toho byť prinajmenej samostatná štúdia. Preto budem subjektívna a uvediem iba moju osobnú skúsenosť 72 ročnej seniorky.

Práca na vysokej škole po roku 1989 bola vzrušujúca. V nových podmienkach sa hľadali cesty, prebiehali zmeny „za pochodu“. Oprašovali sme školskú angličtinu, nadväzovali zahraničné kontakty, učili sa využívať informačné technológie vo vtedajších otvárajúcich sa, ale stále obmedzených podmienkach práce vysokých škôl. A najmä viedli diskusie o cieli a obsahu nášho odboru – andragogiky a snažili sa dať hlbší zmysel svojej každodennej práci, pripravovala som monografiu „Edukácia seniorov“. Pritom som mala každodenné povinnosti voči predchádzajúcej, súčasnej a nasledujúcej generácie v rodine. Krátko pred vtedajším mojim dôchodkovým vekom (56 rokov) som sa cítila taká vyčerpaná, že som si každé ráno hovorila: „Bože, daj mi síl splniť požiadavky tohto dňa.“  Odísť do dôchodku sa mi zdalo ako zaslúžený krok a cítila som sa na to zrelá.   (Syndróm vyhorenia nebol vtedy ešte aktuálna téma.)

Dosiahnutie dôchodkového veku ma pocitovo veľmi oslobodilo, vedela som, že prinajhoršom – keď nezvládnem pracovné požiadavky a napätie, ktoré zmeny tej doby v sebe niesli, vždy je riešenie – môžem ostať na doma a ako-tak prežijem zo starobného dôchodku. Stres z nevyhnutnosti pracovať pre prežitie upadol, stačilo leto na dedine a práca ma znovu začala baviť.

V tom období som dosiahla pracovné zaradenie, ktoré mi vo veľkej miere dovoľovalo organizovať si organizovať pracovný čas podľa typu mojej výkonnosti. Ako ranný typ som si chránila ranné a dopoludňajšie hodiny na gro tvorivej práce (výskum, písanie, príprava prednášok), aspoň jeden víkendový deň som trávila na záhrade a plne sa venovala rodine. To, čo som študovala a skúmala som sa snažila aplikovať aj v svojom živote – pracovnom i súkromnom. K svojmu životu som pristupovala tak trochu ako k pokusnému políčku overovania odporúčaní pre kvalitný život šesťdesiatnika. A nasledujúce takmer desaťročie považujem za moje najplodnejšie profesijné obdobie.

Do dôchodku som odchádzala postupne, na plný úväzok som pracovala do 65 rokov a tento vek som aj cítila ako strop zvládania plného pracovného úväzku. Ďalšie 3 roky som pracovala na tretinový úväzok a ešte dva roky som na dohodu učila 2x týždenne 2 hodiny. V súčasnosti som na plnom starobnom dôchodku.

A teraz sa vrátim k odpovedi na otázku: Dokedy, do akého veku sa dá pracovať tak, aby bol i štátom považovaný za „produktívneho“?

Pri dodržiavaní všetkých odporúčaní úpravy životného štýlu, výberu priorít, výberovej investície energie a času atď.  preukázateľne pozorujem na sebe klesanie výkonnosti najmä po 65. roku môjho veku. Najprv to bolo v počte hodín cez deň, počas ktorých moje úsilie prinieslo aj očakávaný výsledok, postupne aj v potrebe dodržiavať „voľné“ dni v týždni. Rok, kedy som dosiahla 70-ku, som pociťovala ako prelomový. Už som naozaj čakala, kedy bude koniec semestra (a to pri výučbe len 2x týždenne 2 hodiny mojich obľúbených predmetov, čiastočnom podieľaní sa na výskume a samozrejme štúdiu). Angličtina mi začala byť neuveriteľne náročná na počúvanie, každý pracovný deň som skončila s pocitom hlbokého vyčerpania. Večer som padala do postele a na 8 hodín som zaspala takmer skôr, než som sa prikryla. Je pravda, že ráno som sa zobudila s pocitom úžasného dňa. Energiu som sa naučila sústreďovať na to najdôležitejšie, takže okolie nevnímalo to, čo som pociťovala ja.

Dnes ma už naozaj vyčerpáva to hlboké sústredenie, štúdium a informačná príprava, ktoré vyžaduje práca na vysokej škole. Ak chcem byť „múdra“, musím deň predtým oddychovať, čo u mňa znamená robiť domáce alebo záhradkové práce alebo snoriť po internete. Večer sa sústrediť na nadchádzajúcu prácu a doobeda som potom schopná pracovať a nasledujúci deň sa spamätúvam v podobnom štýle ako cez prípravný deň.

Neviem si predstaviť, že by sa dalo všeobecne plne pracovať v každom pracovnom zaradení na plný úväzok do 65 rokov veku bez toho, aby mal človek možnosť organizovať si napr. prestávky a pohyb v nich podľa potrieb svojho tela. Už vôbec si to neviem predstaviť po 65. roku života človeka.

Môže byť práca akéhokoľvek druhu pozitívnym stimulantom i v staršom veku? A za akých podmienok?

Závisí to aj od celoživotného vzťahu človeka k práci, či ju bral ako nenávidenú nutnosť a hľadal cesty ako sa jej vyhnúť alebo bral prácu ako jeden zo základných rozmerov života dospelého človeka a jeho sebarealizačný priestor. Medzi týmito dvomi krajnosťami sme všetci tí, čo berieme prácu ako samozrejmosť života dospelého človeka, jeho základnú rolu a súčasne nevyhnutnosť, v ktorej niekedy nájdeme aj to povestné zrnko soli, ktoré dodáva nášmu životu chuť.

Mojim veľkým potešením sedemdesiatničky je, že môžem chodiť po vnučku do školy a učiť sa s ňou, prežívať jej denné príhody a spoznávať aký je svet úžasný očami dieťaťa. Chvíle s vnučkou považujem za dar z nebies a chránim si ich. Je to práca? Z národohospodárskeho hľadiska určite nie, i keď zmenšovaním stresu svojej dcéry, či stihne školský klub, domáce úlohy a pod.  podporujem aj jej výkonnosť v zamestnaní.

Na víkendy sa stále teším na chalupu do záhrady, i keď mojou prácou je najmä strihanie ruží a kríkov, rada varím čiastočne pre celú rodinu. Mám okolo seba aj v širšej rodine a výnimočných priateľov, s ktorými nás spájajú dobré a hodnotné vzťahy, ktorých udržiavanie predstavuje tiež vynaloženie istej námahy. Je toto všetko práca?

Nikdy som nebola a nie som mimoriadne zdravý človek. Ako predčasne narodené dieťa v dobe bez inkubátorov a lekárskej starostlivosti mám problémy s očami a iné od detstva, v blízkej budúcnosti mi hrozí totálna protéza kolien. Ale – viem, že zatiaľ tak 4 hodiny cez deň s nimi vydržím bez polihovania a výrazných bolestí, tak si podľa toho organizujem svoju prácu a snažím sa tieto hodiny dňa nepremárniť.

Život v staršom veku – asi tým myslíte už na dôchodku – si bez práce neviem predstaviť, i keď to už nie je práca v profesii. Myslím, že získavanie opravdivých pozitívnych stimulov v každom veku je vždy spojené s prácou ako s cieľavedomou a zmysluplnou námahou, ale stojí to za to. Ak sa v staršom veku človek niečoho vzdá, niektorej oblasti svojho života, je to už navždy a obvykle nemá už síl sa k tomu vrátiť, ale to hovoríme už o pokročilej starobe.

Každý z nás si budujeme vlastný postoj k starnutiu. Môže nám s tým niekto pomôcť? A čoho všetkého by sa táto pomoc mala týkať?

Starnutie ako nevyhnutný a nezvratný proces  sa neudeje zo dňa na deň, ale prichádza postupne a teda dáva človeku šancu, aby sa naň dlhodobejšie a premyslenejšie mohol pripraviť. Málokto si však v mladosti a v zrelej dospelosti uvedomuje, že staroba nie je len niečo, čo postihuje iných. S nevôľou myslí na to, že sa to týka aj jeho a ak, nevyvodzuje z toho dôsledky.

Ak sa desaťročia dívame na starobu z perspektívy uponáhľaného, výkonového života, podvedome ju vnímame len ako niečo negatívne, potom proces vlastného starnutia vyvoláva v nás pocity nespokojnosti, frustrácie, podráždenosti. Radšej si držíme iluzórny dištanc od vlastnej budúcej staroby, akoby sa nás netýkala. Ale ona príde.

Zaneprázdnený výkonný päťdesiatnik musí túto nevôľu pohľadu na budúce zmeny v svojom živote prekonať zrelosťou svojich postojov v kontexte celkovej zmeny pohľadu na život svoj a na generačnú nadväznosť života. Keďže tieto budúce zmeny sú súčasťou kolobehu života každého človeka a sú nevyhnutné, sú aj predvídateľné. Práve táto predvídateľnosť dáva šancu sa na ne pripraviť.

Na túto „prípravu na starobu“ v súčasnosti človek nie je sám. Môže svoj postoj konfrontovať a o opierať sa o skúsenosti a odporúčania tých, ktorí skúmajú možnosti optimálneho starnutia a života v starobe. Preto vítam vzdelávanie zamerané práve na cieľovú skupinu 50+, teda na výkonných dospelých, ale už s dostatkom životných skúseností a s  pokorou pred životom.  Ľudí, ktorí vedia, že na nevyhnutné je lepšie sa pripraviť a pre ktorých sú určené takto orientované kurzy. Možno nie je marketingovo vhodné nazvať tieto kurzy názvom s negatívnou konotáciou ako „Príprava na starobu“, ale skôr s použitím modernej až módnej terminológie napr. „Životný štýl päťdesiatnika“  alebo „Kvalita života päťdesiatnikov“, ale vnútorný obsahu kurzov ostáva rovnaký – zameraný na základné oblasti každodennosti života v kontexte sebareflexie vlastného života so zameraním na budúce zmeny.

Po prechode do dôchodku nadobúdajú edukačné možnosti stretávania sa seniorov osobitné postavenie, tam témy prípravy na starobu sa stávajú témami života v starobe. Obdobie života v v séniu môže byť dlhé, veľmi rozdielne je byť šesťdesiatnikom, sedemdesiatnikom a osemdesiatnikom, či viacročným. Veľmi rozdielny je život seniora podľa jeho zdravotného a rodinného stavu, postoja k životu vôbec, finančného príjmu, predchádzajúcich bytových a priestorových úprav miesta, kde žije. Kvalitné prežívanie staroby v rôznych desaťročiach života závisí aj od schopnosti nanovo premyslieť, pomenovať a prehodnotiť novú a zložitú osobnú situáciu, uvážlivo sa v nej zorientovať a vnútorne sa s ňou vyrovnať. Edukačné kurzy pre seniorov pre rôzne cieľové skupiny seniorov sú tým žiadaným priestorom podporujúcim možnosti voľby seniora v medziach jeho životnej cesty, rodinných, ekonomických, komunitných a širokých sociálnych podmienok života.

Vybrané publikácie

• ČORNANIČOVÁ, R.: Edukácia seniorov : vznik, rozvoj, podnety pre geragogiku. Bratislava : Univerzita Komenského, 2007, ISBN 978-80-223-2287-4
• ČORNANIČOVÁ, R. – PETŘKOVÁ, A.: Gerontagogika : úvod do teorie a praxe edukace seniorů. Olomouc : Univerzita Palackého, 2004, ISBN 80-244-0879-1
• ČORNANIČOVÁ, R. – CHOMOVÁ, S.: Miestna a regionálna kultúra. Bratislava : Národné osvetové centrum, 2005
• ČORNANIČOVÁ, R.: Od informačnej k poznatkovo orientovanej spoločnosti. In Zborník Úloha andragogiky v spoločnosti založenej na vedomostiach. – Prešov : PU, 2007. ISBN 978-80- 8068-634-5, s. 15-29

Comments are closed.