Antiageizmus

aptet_antiageizmus

Pár myšlienok a dôvodov prečo sa pokúsiť zmeniť veci …

Stanislav Lőrincz

Niekedy sa zdá, že princíp existencie protikladov je vlastne otázkou existencie života a aj človeka ako takého. Máme nespočetné množstvo opozit, vo všetkých detailoch života. Na jednej strane, každý je za niečo a proti niečomu. Svet je formovaný množstvom antagonistických názorov. Na strane druhej, človek konzumného typu stratil chuť, silu, ale hlavne dôvod pátrať po tom, čo je správne a dobré.

Mnohí z nás sme dlhodobo znechutení postojom k starším generáciám. Chodíme okolo tejto témy ako okolo radikálov (nič nevidíme, nič nepočujeme). Napriek tomu mnohí zdielame názor, že nie je správne, aby sme posudzovali možnosti jedinca len na základe jeho (často len odhadovaného) veku. Dokonca to niekedy vyzerá, ako keby samotní seniori sa sami diskvalifikovali a ich názory na starších, ktoré zdielali za „mladi“ ich teraz dobehli a ťahajú k zemi ako okovy. Pritom najnovšie štúdie z oblasti neurovied jasne ukazujú, že veľa vecí sa dá zmierniť i zmeniť, len nesmieme konštatovať, že ja „to“ už nepotrebujem, ja som už na to starý. Pri kvalite života platí v zásade rovnaké pravidlo, ako pri používaní mozgu. Ak ho nepoužívaš, nerozvíjaš, prídeš oň. „Každý senior je totiž schopný vplyvom sociálnych faktorov z prostredia a vlastnou aktivitou pretvárať, formovať a kultivovať svoju vlastnú osobu (HATÁR, C. Inštitucionálna edukatívna starostlivosť o seniorov v Slovenskej republike. Nitra: UKF, 2005).“

Po prvé, ak dokáže človek aj v séniu meniť seba, sú všetky celospoločensky zaužívané argumenty pre diskrimináciu irelevantné. Oveľa zásadnejšia otázka je, akou formou a metódami, ale hlavne cieľmi dokáže spoločnosť stimulovať seniorov k aktivite.  Najhorší scenár je, keď človek už v preddôchodkovom veku, (bohužiaľ niekedy aj okolo 50-tky) konštatuje, že jeho už nezaujíma nič. Paradoxne je unavený životom, spoločnosťou, dokonca aj svojimi blízkymi, prestáva sa zaujímať o vývoj ako taký. Či sú to informačno-komunikačné technológie, alebo nové postupy pri pestovaní paradajok, je to jedno. Na prvom mieste sú triviálne riešenia, lacné sľuby, ktoré sú účelovo dobre a jednoducho odkomunikované. Človek akoby si nechcel uvedomiť, že pritom stojí na začiatku ďalšej etapy svojho života, ktorej dĺžka sa ráta v desiatkach rokov. Ak niekto vypne motory na začiatku dôchodkového veku (alebo ešte skôr), ako ďaleko asi doletí?  A ako bude vyzerať pristávanie, a akým vzorom bude pre mladšie generácie? Ako zmení pohľad na vekovú diskrimináciu? Na ageizmus?

Po druhé, ak sú veci ovplyvniteľné a pozitívne meniteľné aj v staršom veku, prečo by sme mali akceptovať aktuálne diskriminačné pohľady na seniorov a prečo by sme nemali vyvíjať maximum úsilia na zmenu názorov mladších generácii, dokonca detí. Dostať reálny obraz o múdrosti staroby, môže byť práve katalyzátorom týchto zmien. Čakať na dôchodkový vek s predsavzatím, že teraz je správny okamih na aktívne starnutie je jednoducho a spisovne povedané hlúposť. Ak človek počas svojho celého života nevidí reálny obraz potenciálu života, nemôže ani on, ani spoločnosť očakávať, že teraz nastane „boom“. Nie je to nemožné, ale do veľkej miery nepravdepodobné.

Našim „staršinom“ musíme pomôcť v aktivizácii, aby ukázali naším deťom, že zo staroby sa netreba  vysmievať ani báť. A netreba zabudnúť aj na holý fakt, že ak bude osud milosrdný a všetko dobre dopadne aj z našich deti raz budú seniori.

Ak je ageizmus choroba modernej doby (v intenciách starnúcej populácie), tak antiageizmus môže byť jej liekom.  My ako spoločnosť musíme zaujať jasné stanovisko a využiť všetky nástroje preseniorskej i proseniorskej edukácie, aby tieto diskriminačné tendencie boli neopodstatnené.  Najlepším nástrojom antiageizmu nebude výstraha a postihy za diskrimináciu, ale samotná aktívna staršia generácia, ktorá svojimi skutkami, vedomosťami i skúsenosťami, ale hlavne múdrosťou i v relatívne vysokom veku dennodenne preukazuje  svoje miesto v spoločnosti.

Ale vráťme sa späť na začiatok, tento príspevok má názov „antiageizmus“ a patrilo by sa aj za pomoci štipky teórie charakterizovať, čo to vlastne ANTIAGEIZMUS je. Lepšie povedané, aby sme vedeli proti čomu „bojujeme“ je namieste si povedať niečo o „ageizme“.

„Ageizmus, alebo veková diskriminácia, je ideológia založená na zdielanom presvedčení o kvalitatívnej nerovnosti jednotlivých fáz ľudského životného cyklu. Prejavuje sa prostredníctvom procesov  systematických, symbolických i reálnych stereotypizácii a diskriminácii osôb a skupín na základe veku, alebo ich príslušnosti k určitej generácii (HAŠKOVCOVÁ, H. Fenomén stáří. Praha: Havlíček Brain Team, 2010).“

 Potom ANTIAGEIZMUS:

  1. je antonymum k slovu ageizmus,
  2. je ideológia, ktorá je proti všetkým prejavom vekovej diskriminácie (ageizmu),
  3. je zameraný na poukázanie a odstránenie vekovej segregácie,
  4. je zameraný na zabránenie podceňovaniu, odmietaniu, ba až k odporu k starším ľuďom, ich zneužitiu, zanedbaniu a týraniu.

Antiageizmus ako iniciatíva by mal byť výstražným majákom hlavne pre celú spoločnosť, ktorá síce úžasne analyzuje a odhaľuje všetky formy diskriminácie, na strane druhej, ako by tou svojou vlastnou pasivitou a nemotou ticho s ním súhlasila.

Na záver ešte citát od človeka fundovaného, kognitívneho neurovedca, klinického neuropsychológa Elkhonoma Goldberga, ktorý by som adresoval všetkým, ktorí si myslia, že „to“ už nepotrebujú… „Psychologickou (a dúfam, že i skutočnou) ochranou pred dôsledkami starnutia je pre mňa trvalý pohyb vpred. Vediem nekončiacu vnútornú vojnu proti stagnácii. Príliš kľudný život, už nie je život, ale pobyt v záhrobí, po ktorom netúžim (GOLDBERG, E. The Wisdom Paradox. New York: Gotham Books, 2005).“

antiageizmus_0106

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *