Rozhovor s pani PhDr. Miroslavou Tokovskou, PhD

MtokovskaPani doktorka je pôvodným vzdelaním a povolaním zdravotná sestra so skúsenosťami z Nemecka, vyštudovanou sociálnou pracovníčkou s praxou na gerontopsychiatrickom oddelení v Nórsku, v dennom stacionári a zariadení opatrovateľskej služby pre seniorov na Slovensku. Aktívne pôsobila v rokoch 2012-2015 na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela, Katedre sociálnej práce v Banskej Bystrici v pozícii odbornej asistentky. V súčasnosti žije a pracuje v Nórsku na Diakonhjemmet Høgskole v meste Sandnes, kde je zamestnaná na pozícii spolupracovníčky profesora (associate professor) pre prípravu na budúce povolanie pomáhajúcich profesionálov.

Na úvod, pani doktorka, prečo Nórsko? Čím by sme sa mali inšpirovať v Nórsku?

Nórsko je vyspelá krajina v mnohých oblastiach. Doména môjho profesionálneho záujmu sa spája so sociálnou oblasťou, starostlivosťou a službami o človeka v seniorskom veku, kde nórsky systém poskytovania sociálnych služieb pre rôznorodé cieľové skupiny je skutočne podnetný. V Nórsku som študovala vysokú školu, naučila som sa jazyk aj dialekty, spoznala som mentalitu národa. Posledných 10 rokov som na Slovensku hľadala v škandinávskej literatúre a výskumoch rozvinuté vedecké teórie, nápady a dobrú prax, ktoré som sa snažila popísať, vysvetliť alebo naučiť aj slovenských študentov. Myslím si, že pre Slovensko je inšpiratívne vnímanie človeka ako zraniteľnej, krehkej a jedinečnej bytosti zvlášť, keď zostáva odkázaný na pomoc inej osoby. Tiež prispôsobenie prostredia potrebám chorým a postihnutým a nemyslím tým len bezbariérovosť technickú, ale najmä postoje a akceptácia inakosti človeka. V Nórsku sa rešpektujú rozdielnosti u jednotlivcov odkázaných na pomoc, kladie sa dôraz na to funkčné (tzv. zostávajúce zdravie), čo v bežnom živote znamená, že akokoľvek chorý človek je v prvom rade človek a nie diagnóza. Toto je niečo, čo si želám, aby aj na Slovensku začalo existovať, žilo a malo perspektívu sa rozvíjať. A paradoxne je to jedna z najlacnejších investícií…potreba začať vnímať a vážiť si ľudí a seba navzájom a to nielen v sociálnych službách.

V čom vidíte využitie podporných skupín na Slovensku a vo svete? Ako pomáha podporná skupina účastníkom?

Potenciál podporných skupín na Slovensku a ani vo svete ešte nie je plno rozvinutý a ani vedecko-výskumne zdokumentovaný. Málo sa hovorí o existencii podporných skupín a ich význame a zmysluplnej činnosti, ešte menej je popísané o rozdieloch svojpomocných a podporných skupín. Aj na Slovensku je skôr známejšia svojpomocná skupina Anonymných Alkoholikov, známa pod označením AA ako podporná skupina SPOĽACH. Je to dané aj históriou vzniku skupín, progresom nových ochorením a tradičným vnímaním pomoci. Najmarkatnejší rozdiel medzi svojpomocnou a podpornou skupinou je v tom, že svojpomocnú skupinu zakladajú samotní členovia skupiny, ktorí majú spoločný problém napr. abstinujúci alkoholici. Do týchto skupín sú prizývaní aj rodinní príslušníci. Podpornú skupinu zakladá odborník z danej oblasti a vytvára priestor pre všektých, ktorých sa dané ochorenie týka – t.z. samotní chorí, ich príbuzní alebo blízke osoby (priatelia), ale aj pomáhajúci profesionáli (opatrovateľky a pod.) Podporné skupiny v slovenskej súčasnosti vznikajú z iniciatívy nadšencov a dobrovoľníkov z určitej oblasti, ktorým záleží na tých, ktorí sú odkázaní na informačnú pomoc, podporu sociálnu a emociálnu oporu. To nie je hra so slovíčkami, to je skutočná práca s konkrétnymi ľuďmi, ktorí sa ocitli v novej situácii – napr. keď sa v rodine objaví a diagnostikuje Alzheimerova choroba, s ktorou je možné žiť niekoľko rokov bez fyzickej bolesti. Ale psychika, tak ako aj samotného chorého a psychika blízkeho okolia (rodiny) a náročnosť starostlivosti (pomáhajúci profesionáli i samotného štátu), si vyžadujú intervenciu podpornej skupiny. Teda vytvorenie fyzického priestoru, dobrej a dôvernej atmosféry a odbornej pomoci pre tých, ktorí takú pomoc vyhľadajú. Mnohí ju aj potrebujú a nemajú odvahu vyhľadať ju, prísť a zdôveriť sa. Podporná skupina má skutočne podporný charakter (pocit, že nie som v tom sám/sama, že si môžem vymeniť skúsenosti s tými, ktorí riešia to isté ako ja a podobne). Ako vedľajší efekt pravidelných stretnutí podpornej skupiny môžeme povedať, že je aj terapeutický. Tým, ktorí chodia pravidelne na podpornú skupinu (napr. 1xmesačne) sa časom „ľahšie dýcha“ v situáciách, ktoré už zažili alebo ich len čakajú. Začínajú rozumieť človeku s daným ochorením a hľadajú si k nemu adekvátnu cestu. Pocit frustrácie, bezmocnosti, smútku, hnevu i beznádeje už nie je taký výrazný a dokonca sa v niektorých prípadoch pomaly stráca. Rodina časom začne vnímať svojho člena rodiny trpiaceho na Alzheimerovu chorobu ako rovnocenného partnera, ktorý si vyžaduje ich špeciálny prístup a iný spôsob komunikácie. Komunikácia je častým kameňom úrazu v starostlivosti o takto chorého človeka. Viaceré stretnutia podporných skupín máme zamerané na skupinové poradenstvo v oblasti komunikácie, napr. čo ako hovoriť alebo nehovoriť svojmu príbuznému, alebo vysvetlľujeme, ktoré faktory (niekedy sú to pohyby, tón hlasu) spúšťajú tzv. problémové/agresívne správanie. Na podporných skupinách ponúkame aj vzdelávanie (zadarmo), na ktoré pozývame odborníkov z oblasti liečebnej pedagogiky, psychiatrie, ošetrovateľstva, psychológie z iných miest Slovenska. V našom občianskom združení SPOĽACH poskytujeme aj individuálne poradenstvo šité na mieru rodinnej situácie s chorým členom rodiny. Vnímame rozdiely u blízkych príbuzných, keď sa ochorenie objaví u 80-ročnej matky alebo otca ako u manžela/manželky vo veku 55 rokov. Priority starostlivosti u mladších osôb s ochorením demencie sú často ekonomického charakteru. Ochorenie napríklad vplýva na ekonomickú situáciu ešte nezaopatrených detí, čo u osôb vo veku 80 a viac rokov nie je potrebné riešiť. Majú dospelé deti a často aj dospelých vnukov. U vyšších kategórií riešime kvalitu života, rozloženie síl v starostlivosti a možnosti kombinácie sociálnych služieb. U mladších osôb je náročnejšia starostlivosť, pretože ochorenie má agresívnejší a často aj rýchlejší spád. Sociálne služby je možné poskytnúť každému, ktorý je na to odkázaní, ale skúseností aj odborného personálu s mladšími klientmi sú výrazne obmedzené.

Aký je, podľa vás, stav prípravy na starobu na Slovensku?

Stav prípravy starobu na Slovensku „víta svoje prvé lastovičky“. Je to jedna z ďalších oblastí možného rozvoja pre oblasť sociálnej práce, andragogiky a liečebnej pedagogiky. Súčasní seniori sú síce aktívni, ale vedome sa na vlastnú starobu akoby odmietali pripraviť. Európska únia považuje osoby vo veku 50+ za najvhodnejších kandidátov na prípravu na starobu. Pri skúmaní tejto problematiky na Slovensku som sa stretla s negatívnymi reakciami ľudí v strednom veku, ktorí sa odmietali vyjadriť k téme prípravy na starobu, lebo starí ešte nie sú a tak to nepotrebujú ani riešiť. Nejde tu však o vnútorné (duševné) nastavenie, ale o rozumovú zložku. Ako príklad by som uviedla, že v Nórsku zvyknú ľudia po 50-tom roku života si zakúpiť nehnuteľnosť alebo sa presťahovať bližšie do mesta, kde je všetka občianska vybavenosť. Ak si nehnuteľnosť kúpia, často ju prenajmú, z prenájmu platia úver a zostávajú žiť vo svojich veľkých rodinných domoch alebo bytoch mimo centrálnych miest. Ale už sú pripravení pre ten čas, kedy sa im môže zdravotne priťažiť a nebudú už vládať bývať vo veľkom dome/byte a pôjdu do menšieho. Táto flexibilita nie je na Slovensku v súčasnosti bežná. Poznám viacerých slovenských seniorov žijúcich vo veľkých domoch/bytoch, ktorí ledva vyžijú z dôchodku práve preto, že nie sú ochotní nehnuteľnosť predať a ísť bývať do menšieho a hlavne inde. Zmenou bývania sa často môžu upraviť aj finančné pomery (znížia sa náklady na bývanie a môže sa aj zlepšiť kvalita života). Alebo taký zdravý životný štýl. To nie je vždy otázka dostatočného mesačného dôchodku. Chodiť viacej pešo, menej sa stresovať, byť aktívny (napríklad stať sa dobrovoľníkom aj v seniorskom veku) – to sa dá urobiť aj s nízkym dôchodkom. Často na Slovensku som počúvala: „Ja som sa už dosť narobil/a vo svojom živote… teraz nech sa štát stará o mňa… alebo ja mám dosť svojich starostí…nepotrebujem sa angažovať…“ Citím akoby Slováci mali syndróm vyhorenia a kladiem si otázku: ….“sú unavení z vlastného života (?)“ V Nórsku si samotná spoločnosť a teda jej obyvatelia vážia seniorov, práve pre to, že oni budovali ich kráľovstvo a zaslúžia si pochopenie, pekné slovo a iné príležitosti. Ale to nie je opäť o peniazoch. Všetko na Slovensku sa premieta na peniaze. Rada by som zdôraznila postoje, ktoré sa formujú v Nórsku od útleho detstva: vážiť si prácu toho druhého, oceniť druhého slovom pochvaly, povzbudenia, vytvorením dobrej atmosféry v škole, v práci, doma…. Toto nestojí veľa peňazí, ale vlastného úsilia. Nie všetko sa dá prepočítať na peniaze alebo kúpiť za peniaze…

Aká je realita tréningov kognitívnych schopností?

Mám slovenské skúsenosti s výskumom a aj realizáciou tréningov pamäti v spojení s pohybom. Najväčšou výzvou pre mňa bola motivácia osôb vo veku 50+, aby sa zúčastnili vzdelávacieho programu zameraného na trénovanie pamäti a pohybu. Vzdelávania sa nakoniec zúčastnilo 45 účastníkov, pričom priemerný vek bol 68 rokov (najmladšia účastníčka mala 53 rokov a najstaršia 83). U každého účastníka nastalo zlepšenie pamäťových schopností – to by som rada zdôraznila. Všetci účastníci absolvovali vstupné testovanie pamäti pred začatím vzdelávania a výstupné testovanie pamäti (ten istý test). Zistila som tiež, že progres významu kognitívneho tréningu narastá s počtom vzdelávacích cyklov a so zvyšujúcou sa náročnosťou trénovania kognitívnych schopností. Tiež som skonštatovala, že v každom prípade robiť „niečo s vlastným mozgom“ má pozitívny vplyv na celkovú osobnosť človeka po stránke sociálnej, emocionálnej i edukačnej za predpokladu rozvoja tvorivosti a využitia skúsenostného potenciálu formou teoretických vedomostí i praktických zručností. Slovenská realita je taká, že je dôležitá osveta o význame trénovania pamäti. Mnohí seniori si myslia, že keď lúštia krížovky alebo sudoku, že si tým trénujú pamäť. Na jednej strane možno s nimi súhlasiť, ale človek má slovnú, numerickú, epizodickú, semantickú a obrázkovú pamäť. Keď hovoríme o trénovaní pamäti, hovoríme aj o trénovaní koncentrácie, pozornosti, krátkodobej i dlhodobej pamäti, určité cvičenia sú zamerané na spomienky, tvorivosť, logiku a iné. Mám aj takú skúsenosť, že mnohí lekári radia svojim pacientom, aby lúštili krížovky, že to stačí, aby boli „fit“. Preto si myslím, že v rámci osvetovej činnosti by sa nemalo zabúdať aj na odbornú verejnosť. Dôležité je informovať verejnosť o tom, že tréningy pamäti by mali byť pravidelné (napr. 1-2x týždenne) a v rozsahu minimálne 10-12 stretnutí, aby účastníci pocítili prvé možné zlepšenia. Ide o tréning, čo značí pravidelnosť. Nie je to otázka dvoch stretnutí v rozpätí polroka… Tiež to nie je o súťažení medzi jednotlivými účastníkmi ani o hodnotení jednotlivých cvičení trénerom alebo trénerkou pamäti pred ostatnými. Dôležité je, aby tréner pamäti mal adekvátne akreditované vzdelávanie, ktoré ho oprávňuje vykonávať túto činnosť a jeho osobnosť by mala byť rešpektujúca zákonitosti dospelého človeka. Otázkou opäť zostáva úhrada nákladov na takýto tréning. Naše skúsenosti hovoria, že seniori sú ochotní a radi zaplatia za takýto cyklus tréningov ca do 50€. V nákladoch sú zahrnuté pomôcky, cvičenia, písacie potreby a prenájom miestnosti.

ĎAKUJEME ZA ROZHOVOR

Vybrané publikácie

  • TOKOVSKÁ, M., HIRTLOVÁ, P., MÜLLER, O. 2015. Aktívne starnutie v spektre perspektívy. PF UMB : Banská Bystrica. 165 s. ISBN 978-80-557-0851-5
  • TOKOVSKÁ, M., ŠAVRNOCHOVÁ, M., ŠOLCOVÁ, J. 2014. Trénovanie pamäti a pohybu. PF UMB : Banská Bystrica. 160 s.  ISBN 978-80-557-0717-4 
  • TOKOVSKÁ, M. 2013. Starostlivosť o človeka v kontexte vybraných pomáhajúcich profesií. PF UMB : Banská Bystrica. 220 s. ISBN 978-80-557-0528-6
  • TOKOVSKÁ, M., ŠOLCOVÁ, J. 2014. Kognitívna a psychomotorická aktivizácia v pomáhajúcich profesiách. Belianum : Banská Bystrica. 94 s. ISBN 978-80-557-0716-7

Rozhovor s pani prof. PhDr. Beátou Balogovou, PhD.

Beáta-BalogováRiaditeľka Inštitútu edukológie a sociálnej práce, riaditeľka Centra pre edukáciu a výskum seniorov na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove, členka senátu FF PU, garantka bakalárskeho, magisterského, doktorandského študijného programu a habilitačného a inauguračného konania v odbore sociálna práca, aktívna supervízorka v sociálnej práci.

Pani profesorka, ako vyzerá preseniorská edukácia v praxi na Slovensku?

Tak ako v spoločenských vedách, tak aj praxi sa problematike preseniorskej edukácie venujeme na Slovensku len okrajovo. Ak preseniorskú edukáciu vnímame ako špecializovanú, širšie organizovanú edukácia seniorov, potom sa táto v podmienkach Slovenska objavuje až v 90-tych rokoch minulého storočia, napriek tomu, že vo svete má svoje začiatky už v  70-tych rokoch.  Išlo a ide hlavne o univerzity a akadémie tretieho veku. Edukácia sa tak stala symbolom nového, aktívneho, cieľavedomého, informovaného prístupu samotného seniora k svojmu životu. Prístupu, v ktorom sa edukácia stáva jednou z možností spoznávať a vytvárať si nové oblasti záujmu, aktivít, kontaktov, rozvoja alebo aspoň udržiavania si kvality života seniora. Doplňujúc môžeme konštatovať, že edukácia tak môže výrazne prispievať k rozvoju osobnosti seniora, v procese ktorého sa zlepšuje emocionálne naladenie seniora, vytvorí si pozitívnejší sebaobraz, rozšíri sa okruh jeho záujmov. Toto všetko sa výraznou mierou prejaví v subjektívnej pohode, ktorá je jedným z aspektov kvality života – tým edukácia prináša prospech pre samotného seniora. Avšak edukácia seniorov má aj svoj makrorozmer, kedy spoločnosť získava plnohodnotných ľudí až do vysokého veku, kvalitnejšie medzigeneračné vzťahy, menšiu závislosť seniorov na sociálnych službách a pozitívny postoj ostatných občanov k seniorom.

Majú záujem pracujúci päťdesiatnici o informácie, ktoré by im pomohli lepšie zvládať realitu dôchodku?

V tejto súvislosti je ťažké vyjadriť jednoznačnú odpoveď, či áno, alebo nie. Skôr som sa stretla s tým, že človek v tomto veku začína „po prvý krát reálne uvažovať o starobe“. Jeho úvahy súvisia s tým, že začína celkovo uvažovať nad životom. Ak uvažujeme o živote, potom možno tieto úvahy smerovať k tomu, že život je veľmi cenná veličina a život seniora zvlášť, pretože je spojený s bohatými životnými spomienkami a zážitkami. Ak uvažujeme o živote človeka v súvislostiach, ktoré sa dotýkajú motívov jeho konania, produktívneho rozlišovania možností, ktoré život ponúka, smerujeme správanie seniora k zmysluplnej činnosti uvedomujúc si konečnosť, ktorá nemusí byť hrozbou, ba práve naopak, výzvou. Ak človek prekoná ťažkú prekážku, dostane sa až na vrchol, teší sa, raduje, delí sa so všetkými so svojim výkonom. Pri dosiahnutí vrcholu zvanom staroba si častokrát iba nostalgicky povzdychne, už sa nechce deliť so svojim „výkonom“ (niekedy dokonca tají aj svoj skutočný vek) a nerád sa pozerá dopredu. A tak logicky vyvstáva otázka, prečo je tomu tak? Prečo tak málo ľudí píše a hovorí o svojej vlastnej starobe a starnutí alebo o starobe a starnutí iných? Možno, že je to už spomínaná obava konečnosti spájaná so starobou, alebo preto, že vyšší vek sa chápe ako niečo zlé, nepohodlné, spojené s odkázanosťou a chudobou. K dnešnému kultu krásy, tela, úspešnosti sa jednoducho vráskavý senior vôbec nehodí…

Ak hovoríme o päťdesiatnikoch a ich vidine reality dôchodku, mnohí to spájajú len s „nejakým“ poistením, ale ako reálnu prípravu v celej štvrordimenzionalite bio-psycho-socio-duchovnom rozmere môžeme len ťažko hovoriť.

Akým spôsobom prebieha príprava na starobu v prostredí slovenských podnikov?

V prípade slovenských podnikov ide len o sporadickú prípravu na starobu a vstup do dôchodku. Napriek tomu, že v celosvetovom ponímaní ide o dlhodobé programy, ktoré súvisia s krátkodobou, strednodobou a  dlhodobou prípravou na starobu, naši zamestnávatelia nevenujú tejto požiadavke zvýšenú pozornosť. Možno sa domnievať, že to súvisí s negatívnym statusom seniora, s ageizmom, hostilitou a celkovým  až dehonestujúcim obrazom seniora prezentovaným v MKP. Stačí si len pozrieť niektoré reklamy, programy a pod. Osobne mám skúsenosť s výskumom, ktorým som zisťovala, ktoré slovenské podniky realizujú prípravu na starnutie a vstup do dôchodku. Z celkovo oslovených 200 veľkých firiem, iba dve v nejakej forme tieto aktivity realizovali. A myslím si, že tieto sientometrické výsledky hovoria za všetko.

Existuje metodická pomôcka, ktorá by pomohla personalistom zvoliť si správny spôsob, resp. pomôcť definovať zmysluplný obsah prípravy zamestnancov na starobu?

Závisí od toho, čo chápeme pod termínom metodická pomôcka. Niektorí personalisti by očakávali nejaký jasný, presný návod (častokrát sa s takouto požiadavkou stretávam vo viacerých oblastiach). Ak si predstavím profesionála, absolventa napr. andragogiky, sociálnej pedagogiky, sociálnej práce v pozícii personalistu pracujúceho s ľuďmi vyššieho veku, potom by nemal byť problém, aby si sám, na základe zistenia potrieb vytvoril program prípravy „šitý na mieru“. Tým by dokázal reflektovať potreby všetkých aktérov, tak podniku, ktorý takúto možnosť vytvára, samotných edukovaných, ale aj spoločenského prostredia komunity, v ktorom edukácia prebieha. Práve z dôvodu, že edukácia by mala byť tou najhumánnejšou formou opory, respektíve podpory ľudí, nielen vyššieho veku.

Ktoré edukačné nástroje sú aplikovateľné pri preseniorskej edukácii?

V slovenských výskumoch v inštitucionalizovanom vzdelávaní zaznamenávame hlavne didaktické formy ako: prednášky, sebavzdelávanie, diskusie, individuálne konzultácie, semináre, cvičenia, exkurzie, brainstorming, tréning, demonštrácia a podobne. Z hľadiska realizovaných podujatí sú to: okrúhly stôl, výskumné projekty, dištančné vzdelávanie, párové vzdelávanie semináre, workshopy.

Domnievam sa, že je to hlavne odborná príprava, rozvoj a pracovný postup uskutočňovaný Dobrou praxou, ktorý znamená, aby sa na starších pracovníkov nezabúdalo pri odbornej príprave a pri rozvoji kariéry, aby sa príležitosti na vzdelávanie ponúkali počas celého pracovného života, aby boli metódy odbornej prípravy primerané starším pracovníkom, aby sa pozitívne konalo všade tam, kde je to potrebné.

Ktoré podniky môžu byť vzorom pre ostatných, v príprave svojich zamestnancov na život na dôchodku?

V mojich výskumoch najlepšie skóre získal v regióne východného Slovenska práve U. S. Steel Košice. V súvislosti s aktívnou politikou trhu práce ma zaujímala aj otázka reálnej možnosti postupného vstupu do dôchodku, ktorou je možné jednak pripraviť samotného seniora plynulejšie na zmenu a jednak zabezpečiť antidiskriminačné podmienky trhu práce pre seniorov.

ĎAKUJEME ZA ROZHOVOR

Vybrané publikácie

• BALOGOVÁ, Beáta. et al. 2011. O zmysle života. 2. dopl. vyd. – Beograd : Academy of Serbian Orthodox Church, 2011. – 173 s. ISBN 978-86-86805-37-9.

• BALOGOVÁ, Beáta. 2005. Seniori. Prešov : Akcent Print, 1. vyd. 158 s. ISBN 80-969274-1-8. BALOGOVÁ, Beáta. 2007. Seniori v spektre súčasného sveta. Prešov : Akcent Print, 1. vyd. 103 s. ISBN 987-80-89295-03-6.

• BALOGOVÁ, Beáta. 2008. Svet seniora – senior vo svete. Prešov : Acta Facultatis, 1. vyd. 228 s. ISBN 978-80-8068-814-1.

• BALOGOVÁ, Beáta et al. 2009. Múdrosť veku a vek múdrosti. Prešov : Acta Facultatis, 1. vyd. 101 s. ISBN 987-80-555-0084-3.

• BALOGOVÁ Beáta. 2010. Model posúdenia životnej situácie rodiny. In Reflexivita v posuzování životní situace klientek a klientú sociální práce. NAVRÁTIL, P., JANEBOVÁ, R. et al. Hradec Králové : Gaudeamus, s. 157-195, ISBN 978-80-7435-038-2. 10%

• BALOGOVÁ, Beáta, ŽUMÁROVÁ Monika. 2010. Medzigeneračné mosty. Košice : Menta Media, 2. rozšírené vyd. 148 s. ISBN 987-80-89392-23-0.

Rozhovor s pani Doc. PhDr. Rozáliou Čornaničovou, CSc

Cornanicova

Pani docentka dlhé roky pracovala ako vysokoškolská pedagogička na Katedre andragogiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Ako sa dá múdro a bez ujmy starnúť? Ako sa pripraviť na “daždivé dni”, ktoré človeka v období sénia čakajú?

Múdro a bez ujmy starnúť – želali by si asi takto starnúť všetci, ktorí už na sebe začínajú pociťovať váhu prežitého času. Ja takéto želanie vnímam z dvoch pohľadov: profesionálne, geragogika bola dôležitou líniou mojej profesionálnej orientácie vysokoškolskej učiteľky, ale aj osobne, som v 72. roku svojho veku a starnutie sa ma úzko dotýka. Predsa však, na úvod nášho rozhovoru, zastavme sa pri jednotlivých slovách tohto želania, ktorých význam je natoľko široko, že môžu byť medzi nami rozdielne vnímania ich obsahu.

Začneme od starnutia, to sa týka všetkých: aj tých, ktorí túžia múdro a bez ujmy starnúť, aj tých, ktorí sa nad týmto nezamýšľajú. Starnutie je prirodzený, zákonitý, všeobecný jav, ktorému podlieha všetko živé, teda aj človek. Prejavuje sa ako pozvoľna plynúci proces zmien, ktorým podlieha náš organizmus v priebehu času, ale ktoré sú takto označované až v neskoršom veku. Spočiatku sú zmeny organizmu nenápadné, v pokročilom veku sa zrýchľujú a zanechávajú trvalé stopy. Teda slovo starnutie označuje skôr priebeh, proces, ktorého výsledkom sú zmeny zapríčinené vekom. Slovo staroba označuje skôr stav organizmu, ku ktorému sa dospeje následkom prežitia určitého času, rokov ľudského života a prirodzených zmien organizmu v priebehu tohto času.

Starnutie je ako večer po dni, patrí k „veciam“ pre ktoré nemusíme nič urobiť, oni prídu samé a budú tu, nedá sa tomu zabrániť. A práve táto predvídateľnosť, očakávanosť staroby umožňuje človeku sa na ňu do značnej miery pripraviť, chápať procesy, ktorým sa nevyhneme a tvorivo robiť také zmeny v životnom štýle, ktoré podporia kvalitu života v starobe.

Staroba je prirodzená súčasť života človeka, jedna z jeho vývinových etáp, ak nedôjde k predčasnému alebo tragickému ukončeniu života v jeho skorších fázach. Nezobudíme sa zrazu jedného dňa ako starí – možno si svoju starobu iba jedného dňa v plnej ostrosti uvedomíme.

Múdro starnúť? V prvom rade to chápem ako požiadavku starnúť fyziologicky, primerane, „normálne“, čo predovšetkým znamená predchádzať predčasnému, patologickému starnutiu nášho biologického organizmu. Múdro starnúť je súčasť celoživotnej snahy – (umenia?) múdro žiť, usilovať sa o to, čo sa často nazýva „múdrosť všedného dňa“.  V každom období života ide o denné úsilie dosahovať rovnováhu medzi tým, čo chcem, čo môžem, čo zvládzem a čo je rozumné v danej chvíli a pre budúcnosť, alebo ju aspoň nenapraviteľne nepoškodí. V útlej mladosti toto úsilie vynakladajú pre nás predovšetkým rodičia – hovoríme tomu rodinná výchova, neskôr popri rodičoch škola – kamaráti, komunita – hovoríme tomu vplyv prostredia. Ale stále je to predovšetkým človek sám ako dieťa, žiak, kamarát atď., ktorý prijíma alebo neprijíma podnety a spracuje ich v individuálnej zložitosti svojich daností a podmienok svojho života. V dospelosti sme to my sami v komplexe života spoločnosti, komunity, práce, rodiny, náš životný partner a deti – to všetko ovplyvňuje zložitosť dosahovania „životnej múdrosti“. V starobe, v  postupnom „uvoľňovaní“ povinností a väzieb prostredia sme si učiteľom aj žiakom predovšetkým každý sám a naša ochota prijímať edukačné podnety a zapracovať do svojho života.

Môžme teda hovoriť jednak o múdrom starnutí, ako o procese, ktorý začína prinajmenej uprostred života, ale môžeme hovoriť aj o múdrom prežívaní staroby. Môžeme o tom hovoriť o každom osobitne, ako aj v ich vzájomnej väzbe. Z celoživotného zúfalca a hazardéra svojimi silami – časom, energiou, myslením, zdravím, vzťahmi – sa odrazu nestane múdry starec.

Starnúť bez ujmy?

Pri zamýšľaní nad touto otázkou som nazrela do slovníkov a hľadala šírku významu slova ujma. Našla som ho vysvetľované ako poškodenie, strata, úbytok, úkor, škoda, – fyzická, duševná, finančná, najčastejšie ako príklad bolo toto slovo použité v kombinácii „ujma na zdraví.“

Nazdávam sa, že z pohľadu na ľudský život ako život organizmu, ide v starnutí vždy o ujmu na mnohých rovinách, ktorá končí absolútnou ujmou – stratou života. Autori osvetľujúci proces starnutia uvádzajú celý rad čŕt starnutia, ktorými konkretizujú jednotlivé ujmy: celkové chradnutie organizmu, zmeny vonkajšieho vzhľadu človeka v starobe, klesanie svalovej sily, výkonnosti, ostrosti zmyslových orgánov, funkčnosti jednotlivých systémov organizmu atď. Zhoršovanie fyzickej stránky sa odráža tiež v psychologickej a sociálnej charakteristike starých ľudí, v zhoršenej adaptácii na zmeny atď. Nie je to príjemné čítanie a nie sú to ani príjemné vyhliadky pre starnúceho človeka. V absolútnom slova ujma význame sa bez ujmy asi starnúť nedá.

V relatívnom slova význame chápem spojenie „starnúť bez ujmy“ ako snahu človeka – seniora realizovať svoj osobnostný potenciál aj v starobe tak, ako sa ho snažil realizovať v  predchádzajúcich etapách svojho života. Neprekročiteľne daná postupnosť behu ľudského života vyznačuje jeho limity v jednotlivých etapách, ale nemala by ani v starobe zväzovať to špecificky ľudské v človeku ani v starobe, kreativitu a rozmanitosť duševného a duchovného rozmeru života. V procese starnutia ide o snahu, aby starnutie človeka ako nevyhnutný proces so všetkými sprievodnými involučnými zmenami, sprevádzalo aj osobnostné dozrievanie.

Dosahovanie žiadúcej „múdrosti staroby“ chápem ako proces možný, ale vôbec nie samozrejmý, vyžaduje nepretržité a náročné úsilie od každého jednotlivca. Múdro starnúť znamená aj prijať zmeny, niekedy aj porušenie doterajšej rovnováhy života, s cieľom nového nastavenia vecí, alebo aspoň nového postoja k nim.

Môže byť aktivizácia vekovej skupiny 50 ročných (či v rovine ďalšieho profesijného uplatnenia a rastu, občianskej zainteresovanosti, alebo zmeny celkového životného štýlu) cestou skvalitnenia ich neskorších seniorských rokov?

Vekovú skupinu 50 a viac ročných nachádzam občas zaradených ako „preddôchodkový vek“ a s údivom sa nad tým pozastavujem. Nazdávam sa, že žiadna generačná skupina nie je taká rôznorodá ako skupina 50+. Môže to byť vek úžasných možností pozitívnych zmien v živote, ale aj najnáročnejšie a najťažšie obdobie nášho života a niekedy sa môžu tieto dva protipóly spojiť v jednom životnom čase.

Nie je ľahké urobiť zásadnú zmenu v tomto veku, ale na druhej strane je to vek, v ktorom sa môže slovenská žena vo veku 50+ ocitnúť v situácii predtým nezažitej slobody konania. Deti sú zväčša odrastené, netrápia ju každodenné na minútu rozpočítané povinnosti voči deťom, domácnosti, manželovi. Je to čas naučiť sa brať svoj čas, energiu, zaujatie ako hodnoty, ktoré má aj pre seba, svoju sebarealizáciu a potešenie zo života. Tento vek je ten správny životný priestor pre všetky aktivity, o ktorých ste hovorili. Závisí na každom z nás, čo si vyberieme, čo nás napĺňa pocitom užitočnosti, sebarealizácie, dobre vykonanej práce.

Na druhej strane, vek 50+ môže byť najťažším obdobím nášho života, často to závisí nie od nás, ale od našej individuálnej konštalácie osobného a rodinného života, ale aj širších spoločensko-ekonomických podmienok. Môžeme sa dostať do generačného tlaku z oboch strán postupnosti generácií. Môžeme mať deti narodené neskôr, keď ešte potrebujú našu pomoc alebo naopak naše deti majú už vlastné malé deti, keď treba pomáhať vnukov vyberať zo škôlky či základnej školy a hodinu-dve sa o nich postarať, kým ich rodičia – naše deti neprídu z práce. Lebo inak sa nedá, musia pracovať obaja rodičia, musí sa žiť, splácať hypotéka na byt. Na druhej strane generačných vzťahov sú naši rodičia, ktorí sa môžu už ocitnúť v situácii, keď už potrebujú našu oporu v niektorej oblasti – emocionálnej, informačnej či fyzickej. Sú v období vlastnej staroby, čo prináša zmeny a obrovské výzvy do našich vzťahov.  Môžem stratiť prácu, dostať sa do finančných problémov …

Poznám takúto situáciu z vlastného života: Koncom roku 1989, keď začali veľké spoločensko-ekonomické zmeny u nás, som mala 46 rokov. Hoci som ideály doby vítala s otvoreným srdcom, cítila som sa stará a nepripravená na tie obrovské zmeny, k tomu prišla rodinná tragédia. Bolo treba odrazu stať sa emocionálnou oporou staršej generácie (ktorá dovtedy pomáhala skôr mne), nezanedbávať mladšiu a pracovať v nestále sa meniacich pracovných nárokoch a podmienkach tej doby. Pocit, že je pre mňa neskoro na zmeny mojej pracovnej orientácie striedalo odhodlanie „kedy, ak nie teraz“. Takmer v päťdesiatke ponúknuté miesto vysokoškolskej učiteľky plne spĺňalo celoživotnú moju túžbu po poznaní a prinieslo možnosť uplatniť aj poznatky a skúsenosti z mojej predchádzajúcej praxe. A hoci som svoju dennú energiu vyčerpávala do poslednej kvapky, nasledovali úžasné, tvorivé a naplňujúce roky.

Aktivizáciu ľudí 50+ chápem ako – obrazne povedané – prechod od šírky k hĺbke. K vedomému kultivovaniu základných rol tohto obdobia života vzhľadom na svoje životnú konšteláciu a situáciu. V rámci týchto rol stanoviť priority a aktuálne úlohy v každej role a snažiť sa ich s dostatkom informácií, múdro a odhodlane napĺňať. Rola „práce“ ako v dospelosti základná obsahová rola človeka (práce ako spôsobu zarábania si prostriedkov na živobytie pre seba a svoju rodinu, prínos pre spoločnosť) je v dospelosti nepochybne základnou rolou človeka. Ak sa aktivizujem v rovine ďalšieho profesijného uplatnenia alebo aj občianskej angažovanosti, či zmeny celkového životného štýlu, robím to v tomto veku inak, s vyspelejším postojom. Postojom, ktorý zahŕňa nielen získavanie nových poznatkov a skúseností pre danú oblasť, možnosť sebarealizácie, ale aj skúsenosť, že len cez túto sebarealizáciu spoznávam svoje možnosti, svoj osobnostný potenciál, predtým často neobjavený, že inak to nejde. Podriemkávanie pri televízore alebo pohári piva nevyvoláva síce tlak na človeka, ale neprináša ani nové sebarealizačné možnosti, či sa už týkajú práce alebo prispievajú  k obohateniu vlastného života, života rodiny, obklopujúcej komunity.

V období 50+, ktoré možno považovať za druhú polovicu tzv. prelaďovacieho obdobia (etapa života medzi 40. a 60. rokom) by sa mal človek naučiť pristupovať k svojim telesným a duševným danostiam ako k svojmu „základnému majetku“, hodnote s ktorou treba uvážlivo hospodáriť, o ktorú sa treba starať. Pokúsim sa túto všeobecnú požiadavku konkretizovať v oblasti fyzického zdravia:

  • naučiť sa chrániť zdravie ako jednu zo základných hodnôt človeka, a to zdravie v celej šírke – telesné, duševné i etické,
  • získavať poznatky, trénovať spôsobilosti a návyky zamerané na podporu zdravia všeobecne,
  • zbavovať sa svojich rizikových faktorov ohrozujúcich naše zdravie ako je fajčenie, alkohol, drogy, prejedanie sa, duševná pasivita,
  • aktívne riešiť svoje chronické choroby, upraviť životosprávu a výživu, optimalizovať sociálne podmienky, vzťahy atď.

Toto všetko prenášať do denného života a usilovať sa o akúsi „múdrosť všedného dňa“, ak takte nadnesene chceme nazvať istú kvalitu prežívaných dní.

Skvalitňovanie vlastného života v období 50+, naučené návyky na viacúrovňové nazeranie na svoj život, vedomie toho, že nič dobré sa nedeje samo, sú výborným základom pre optimalizáciu života aj v neskoršom veku. V súčasnosti, najmä v ostatných rokoch, už v tomto hľadaní sú dostupné takto zamerané edukačné aktivity. Účasť na nich sa stáva nielen príležitosťou pre získavanie žiadaných poznatkov, ale aj priestorom, kde stretneme ľudí v podobnej životnej situácii, podobnej „krvnej skupiny“, priestorom, kde vznikajú nové priateľstvá rovesníkov založené výberom na iných princípoch ako spolužiactva v mladosti.

Mnoho géniov ľudstva vytvorilo svoje vrcholné dielo vo vyššom veku. Kde vidíte priestor na uplatnenie múdrosti starších dnes? Je vôbec možné posunúť hranicu od aktívnych seniorov k produktívnym?

Myslím si, že kto bol celoživotne tvorivý, bude si svoju tvorivosť chrániť a produkovať v nej aj vo vyššom veku, osobitne sa to týka géniov. Ale poďme k nám, obyčajným starnúcim ľudom. Hranicou našej tvorivosti by mala byť iba hranica našich telesných alebo duševných nemožností, krajnej straty ich funkcií. Tvorivosť nechápem iba ako umeleckú alebo vedeckú tvorivosť, ale aj v jej každodennej podobe, v tvorivosti všedného dňa. Veď napríklad kalorická úprava jedla bez zníženia jeho chutnosti vyžaduje značnú dávku každodennej tvorivosti. Takisto udržiavanie dobrých vzťahov s deťmi, s rodinou si vyžaduje tvorivosť v prístupe k nim, zmeny v mojom chovaní, posunutie mojich hraníc tolerantnosti, budovanie môjho zmyslu pre humor a to všetko bez tvorivosti nejde.

A práve v tejto tvorivosti alebo ak chcete, v pozitívnej aktivite profesijnej, občianskej, záľubovej, medziľudskej vidím uplatnenie múdrosti starších.

Ak sa pýtate na možnosť posunúť hranice od aktívnych seniorov k produktívnym, predpokladám, že ste v zajatí terminológie dôchodkovej administratívy, ktorá za „produktívnych“ seniorov považuje len tých, z ktorých „produkcie“ ide povinná daň odvodov štátu či zdravotno-sociálnym systémom. Odhliadnuc od tejto ageistickej terminológie, myslím, že vaša otázka sa vzťahuje k všeobecnej  tendencii zvyšovať vek nároku na odchod do starobného dôchodku a skryto sa pýta, ako a či sa to dá zvládnuť z pozície seniora.

Ak by som sa mala dotknúť viacerých aspektov tejto problematiky a vysloviť sa k mnohým mýtom, ktoré vládnu v tejto oblasti, musela by z toho byť prinajmenej samostatná štúdia. Preto budem subjektívna a uvediem iba moju osobnú skúsenosť 72 ročnej seniorky.

Práca na vysokej škole po roku 1989 bola vzrušujúca. V nových podmienkach sa hľadali cesty, prebiehali zmeny „za pochodu“. Oprašovali sme školskú angličtinu, nadväzovali zahraničné kontakty, učili sa využívať informačné technológie vo vtedajších otvárajúcich sa, ale stále obmedzených podmienkach práce vysokých škôl. A najmä viedli diskusie o cieli a obsahu nášho odboru – andragogiky a snažili sa dať hlbší zmysel svojej každodennej práci, pripravovala som monografiu „Edukácia seniorov“. Pritom som mala každodenné povinnosti voči predchádzajúcej, súčasnej a nasledujúcej generácie v rodine. Krátko pred vtedajším mojim dôchodkovým vekom (56 rokov) som sa cítila taká vyčerpaná, že som si každé ráno hovorila: „Bože, daj mi síl splniť požiadavky tohto dňa.“  Odísť do dôchodku sa mi zdalo ako zaslúžený krok a cítila som sa na to zrelá.   (Syndróm vyhorenia nebol vtedy ešte aktuálna téma.)

Dosiahnutie dôchodkového veku ma pocitovo veľmi oslobodilo, vedela som, že prinajhoršom – keď nezvládnem pracovné požiadavky a napätie, ktoré zmeny tej doby v sebe niesli, vždy je riešenie – môžem ostať na doma a ako-tak prežijem zo starobného dôchodku. Stres z nevyhnutnosti pracovať pre prežitie upadol, stačilo leto na dedine a práca ma znovu začala baviť.

V tom období som dosiahla pracovné zaradenie, ktoré mi vo veľkej miere dovoľovalo organizovať si organizovať pracovný čas podľa typu mojej výkonnosti. Ako ranný typ som si chránila ranné a dopoludňajšie hodiny na gro tvorivej práce (výskum, písanie, príprava prednášok), aspoň jeden víkendový deň som trávila na záhrade a plne sa venovala rodine. To, čo som študovala a skúmala som sa snažila aplikovať aj v svojom živote – pracovnom i súkromnom. K svojmu životu som pristupovala tak trochu ako k pokusnému políčku overovania odporúčaní pre kvalitný život šesťdesiatnika. A nasledujúce takmer desaťročie považujem za moje najplodnejšie profesijné obdobie.

Do dôchodku som odchádzala postupne, na plný úväzok som pracovala do 65 rokov a tento vek som aj cítila ako strop zvládania plného pracovného úväzku. Ďalšie 3 roky som pracovala na tretinový úväzok a ešte dva roky som na dohodu učila 2x týždenne 2 hodiny. V súčasnosti som na plnom starobnom dôchodku.

A teraz sa vrátim k odpovedi na otázku: Dokedy, do akého veku sa dá pracovať tak, aby bol i štátom považovaný za „produktívneho“?

Pri dodržiavaní všetkých odporúčaní úpravy životného štýlu, výberu priorít, výberovej investície energie a času atď.  preukázateľne pozorujem na sebe klesanie výkonnosti najmä po 65. roku môjho veku. Najprv to bolo v počte hodín cez deň, počas ktorých moje úsilie prinieslo aj očakávaný výsledok, postupne aj v potrebe dodržiavať „voľné“ dni v týždni. Rok, kedy som dosiahla 70-ku, som pociťovala ako prelomový. Už som naozaj čakala, kedy bude koniec semestra (a to pri výučbe len 2x týždenne 2 hodiny mojich obľúbených predmetov, čiastočnom podieľaní sa na výskume a samozrejme štúdiu). Angličtina mi začala byť neuveriteľne náročná na počúvanie, každý pracovný deň som skončila s pocitom hlbokého vyčerpania. Večer som padala do postele a na 8 hodín som zaspala takmer skôr, než som sa prikryla. Je pravda, že ráno som sa zobudila s pocitom úžasného dňa. Energiu som sa naučila sústreďovať na to najdôležitejšie, takže okolie nevnímalo to, čo som pociťovala ja.

Dnes ma už naozaj vyčerpáva to hlboké sústredenie, štúdium a informačná príprava, ktoré vyžaduje práca na vysokej škole. Ak chcem byť „múdra“, musím deň predtým oddychovať, čo u mňa znamená robiť domáce alebo záhradkové práce alebo snoriť po internete. Večer sa sústrediť na nadchádzajúcu prácu a doobeda som potom schopná pracovať a nasledujúci deň sa spamätúvam v podobnom štýle ako cez prípravný deň.

Neviem si predstaviť, že by sa dalo všeobecne plne pracovať v každom pracovnom zaradení na plný úväzok do 65 rokov veku bez toho, aby mal človek možnosť organizovať si napr. prestávky a pohyb v nich podľa potrieb svojho tela. Už vôbec si to neviem predstaviť po 65. roku života človeka.

Môže byť práca akéhokoľvek druhu pozitívnym stimulantom i v staršom veku? A za akých podmienok?

Závisí to aj od celoživotného vzťahu človeka k práci, či ju bral ako nenávidenú nutnosť a hľadal cesty ako sa jej vyhnúť alebo bral prácu ako jeden zo základných rozmerov života dospelého človeka a jeho sebarealizačný priestor. Medzi týmito dvomi krajnosťami sme všetci tí, čo berieme prácu ako samozrejmosť života dospelého človeka, jeho základnú rolu a súčasne nevyhnutnosť, v ktorej niekedy nájdeme aj to povestné zrnko soli, ktoré dodáva nášmu životu chuť.

Mojim veľkým potešením sedemdesiatničky je, že môžem chodiť po vnučku do školy a učiť sa s ňou, prežívať jej denné príhody a spoznávať aký je svet úžasný očami dieťaťa. Chvíle s vnučkou považujem za dar z nebies a chránim si ich. Je to práca? Z národohospodárskeho hľadiska určite nie, i keď zmenšovaním stresu svojej dcéry, či stihne školský klub, domáce úlohy a pod.  podporujem aj jej výkonnosť v zamestnaní.

Na víkendy sa stále teším na chalupu do záhrady, i keď mojou prácou je najmä strihanie ruží a kríkov, rada varím čiastočne pre celú rodinu. Mám okolo seba aj v širšej rodine a výnimočných priateľov, s ktorými nás spájajú dobré a hodnotné vzťahy, ktorých udržiavanie predstavuje tiež vynaloženie istej námahy. Je toto všetko práca?

Nikdy som nebola a nie som mimoriadne zdravý človek. Ako predčasne narodené dieťa v dobe bez inkubátorov a lekárskej starostlivosti mám problémy s očami a iné od detstva, v blízkej budúcnosti mi hrozí totálna protéza kolien. Ale – viem, že zatiaľ tak 4 hodiny cez deň s nimi vydržím bez polihovania a výrazných bolestí, tak si podľa toho organizujem svoju prácu a snažím sa tieto hodiny dňa nepremárniť.

Život v staršom veku – asi tým myslíte už na dôchodku – si bez práce neviem predstaviť, i keď to už nie je práca v profesii. Myslím, že získavanie opravdivých pozitívnych stimulov v každom veku je vždy spojené s prácou ako s cieľavedomou a zmysluplnou námahou, ale stojí to za to. Ak sa v staršom veku človek niečoho vzdá, niektorej oblasti svojho života, je to už navždy a obvykle nemá už síl sa k tomu vrátiť, ale to hovoríme už o pokročilej starobe.

Každý z nás si budujeme vlastný postoj k starnutiu. Môže nám s tým niekto pomôcť? A čoho všetkého by sa táto pomoc mala týkať?

Starnutie ako nevyhnutný a nezvratný proces  sa neudeje zo dňa na deň, ale prichádza postupne a teda dáva človeku šancu, aby sa naň dlhodobejšie a premyslenejšie mohol pripraviť. Málokto si však v mladosti a v zrelej dospelosti uvedomuje, že staroba nie je len niečo, čo postihuje iných. S nevôľou myslí na to, že sa to týka aj jeho a ak, nevyvodzuje z toho dôsledky.

Ak sa desaťročia dívame na starobu z perspektívy uponáhľaného, výkonového života, podvedome ju vnímame len ako niečo negatívne, potom proces vlastného starnutia vyvoláva v nás pocity nespokojnosti, frustrácie, podráždenosti. Radšej si držíme iluzórny dištanc od vlastnej budúcej staroby, akoby sa nás netýkala. Ale ona príde.

Zaneprázdnený výkonný päťdesiatnik musí túto nevôľu pohľadu na budúce zmeny v svojom živote prekonať zrelosťou svojich postojov v kontexte celkovej zmeny pohľadu na život svoj a na generačnú nadväznosť života. Keďže tieto budúce zmeny sú súčasťou kolobehu života každého človeka a sú nevyhnutné, sú aj predvídateľné. Práve táto predvídateľnosť dáva šancu sa na ne pripraviť.

Na túto „prípravu na starobu“ v súčasnosti človek nie je sám. Môže svoj postoj konfrontovať a o opierať sa o skúsenosti a odporúčania tých, ktorí skúmajú možnosti optimálneho starnutia a života v starobe. Preto vítam vzdelávanie zamerané práve na cieľovú skupinu 50+, teda na výkonných dospelých, ale už s dostatkom životných skúseností a s  pokorou pred životom.  Ľudí, ktorí vedia, že na nevyhnutné je lepšie sa pripraviť a pre ktorých sú určené takto orientované kurzy. Možno nie je marketingovo vhodné nazvať tieto kurzy názvom s negatívnou konotáciou ako „Príprava na starobu“, ale skôr s použitím modernej až módnej terminológie napr. „Životný štýl päťdesiatnika“  alebo „Kvalita života päťdesiatnikov“, ale vnútorný obsahu kurzov ostáva rovnaký – zameraný na základné oblasti každodennosti života v kontexte sebareflexie vlastného života so zameraním na budúce zmeny.

Po prechode do dôchodku nadobúdajú edukačné možnosti stretávania sa seniorov osobitné postavenie, tam témy prípravy na starobu sa stávajú témami života v starobe. Obdobie života v v séniu môže byť dlhé, veľmi rozdielne je byť šesťdesiatnikom, sedemdesiatnikom a osemdesiatnikom, či viacročným. Veľmi rozdielny je život seniora podľa jeho zdravotného a rodinného stavu, postoja k životu vôbec, finančného príjmu, predchádzajúcich bytových a priestorových úprav miesta, kde žije. Kvalitné prežívanie staroby v rôznych desaťročiach života závisí aj od schopnosti nanovo premyslieť, pomenovať a prehodnotiť novú a zložitú osobnú situáciu, uvážlivo sa v nej zorientovať a vnútorne sa s ňou vyrovnať. Edukačné kurzy pre seniorov pre rôzne cieľové skupiny seniorov sú tým žiadaným priestorom podporujúcim možnosti voľby seniora v medziach jeho životnej cesty, rodinných, ekonomických, komunitných a širokých sociálnych podmienok života.

Vybrané publikácie

• ČORNANIČOVÁ, R.: Edukácia seniorov : vznik, rozvoj, podnety pre geragogiku. Bratislava : Univerzita Komenského, 2007, ISBN 978-80-223-2287-4
• ČORNANIČOVÁ, R. – PETŘKOVÁ, A.: Gerontagogika : úvod do teorie a praxe edukace seniorů. Olomouc : Univerzita Palackého, 2004, ISBN 80-244-0879-1
• ČORNANIČOVÁ, R. – CHOMOVÁ, S.: Miestna a regionálna kultúra. Bratislava : Národné osvetové centrum, 2005
• ČORNANIČOVÁ, R.: Od informačnej k poznatkovo orientovanej spoločnosti. In Zborník Úloha andragogiky v spoločnosti založenej na vedomostiach. – Prešov : PU, 2007. ISBN 978-80- 8068-634-5, s. 15-29